Slová Veľkňaza a prímluvcu: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lukáš 23,34)

Nespravodlivosť. Ako veľmi ju nemáme radi. Ako v nás kypí žlč, keď vidíme, ako sa okolo nás deje; keď je spravodlivým ukrivdené a keď nespravodliví si užívajú slasti slobody a života. Sme na to hákliví…

Sme? Asi áno, ale najviac vtedy, keď sa deje niečo nespravodlivého nám. Keď my sa cítime podvedení, zneužití, oklamaní. Vtedy to v človeku vrie rýchlo. Ako je to vôbec možné? V akom svete to žijeme? Prečo niekto nezasiahne? Prečo niekto nenastolí spravodlivosť?

Položme si ruku na srdce. Kto z nás vtedy netúži po odvete? Po pomste? Jednoducho po spravodlivosti? Veď nechceme nič zlé, iba to, aby aj ten druhý – nespravodlivý – spravodlivo videl, že jeho konanie nebolo správne. Aby aj ten namyslený a arogantný človek trpel rovnako, ako som musel trpieť kvôli nemu ja.

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ Toto sú slová Ježiša Krista vo chvíli, keď ho ukrižovali. On v tej chvíli nevolá po pomste, ľahko by ju vykonal, On v tej chvíli nevolá po spravodlivosti, ľahko by ju dosiahol. On v tej chvíli naplňuje svoje poslanie, ktoré medzi nás prišiel vykonať; zvestuje Božie nespravodlivé odpustenie človeku.

Tieto slová Pána Ježiša Krista sú ortieľom sudcu, ktorí ľuďom povyšujúcim sa nad Neho, odpúšťa ich trest. A je to tak prekvapujúce a šokujúce, že by sa až chcelo kričať: „To je nespravodlivosť, veď oni si nezaslúžia Jeho odpustenie. Ako „im“ môže byť odpustené?“

Do chvíle, kým pod Kristovým krížom budeme vidieť iba „ich“, tak Jeho slová na ňom sa nám budú zdať vždy nepochopiteľné a budeme mať pocit, akoby najväčší trestanci histórie boli pustení na slobodu. Ale vo chvíli, keď pod tým krížom uvidíme seba, keď si uvedomíme, že medzi „tých“ ľudí patríme rovnako aj my, tak Jeho slová odpustenia nám prídu ako balzam na najväčšiu ranu a tiaž života.

Je ťažké si priznať, že to ja som v prvom rade ten, kto koná nespravodlivosť. Ľahko sa mi kričí, keď je ubližované mne. Ale kričím rovnako vo chvíli, keď ja, moje slová, myšlienky alebo činy, ubližujú druhému?

Slová, ktoré v poslednej hodine smrti hovorí Ježiš Kristus, patria každému jednému z nás. Každý jeden z nás má totiž na svedomí množstvo nespravodlivosti voči rôznym ľuďom a ešte viacej voči samotnému Bohu. A sú to práve tieto nami vykonané nespravodlivosti, ktoré v tejto chvíli držia Ježiša Krista pribitého na kríži, aby aj nám dnes mohol povedať: „Je ti odpustené.“

A preto ostáva už iba jediná otázka: „Pokiaľ Boh, Ježiš Kristus, odpustil nespravodlivo tebe, v hodine svojej smrti, si ty ochotný niesť toto nespravodlivé odpustenie ďalej?